súdu, vždy sa našlo „riešenie“, ktoré vyhovovalo viac štátu – štátnej organizácii, ako občanovi. A sudcovia často prišli so známou dodatkom:, je pochopiteľné že sa ohradzujete, ale zákony „nepustia“. A toto riešenie sa našlo vždy, aj keď som sa „oháňal“ ústavou, nálezom ústavného súdu, a podobne.
„Milé“ bolo, keď som zistil, že na príčine sú veci, ako úplná neznalosť zákonov o danej problematike, (napríklad o pozemkových spoločenstvách). Ale zatiaľ mal vždy pred súdom štát súdom (pozemkový úrad, kataster). Ostávalo mi len krútiť hlavou a platiť súdne trovy. Nuž čo už.
Na Slovensku je to tak.
Je zaujímavé, že v dôsledku času pracovníci niektorých úradov boli „odídení“, ale naša justícia si len melie svoje.
Aj profesor Mazák sa ozval, že tá naša ústava by sa nemala obchádzať, ale karavána ide ďalej.
Myslel som si, že táto situácia je daná komunistickou mentalitou starých sudcov. Teraz sa zdá, že nepomôže ani odchod starej generácie niektorých sudcov, pretože ideológia minulých období a poklonkovanie sa politickej moci (alebo peniazom?) je tak zažratá do myslenia v našom súdnictve, že možnože po výmene viac generácií sudcov dôjde k náprave.
Ale to by sa muselo zmeniť aj politické myslenie pánov pedagógov na fakultách, aby došlo k náprave. Pokiaľ sa budú rozdávať tituly, ako účel pobytu na fakultách, (ale aj finančný príjem, ktorý už je myslím niekde zaujímavý), školách alebo súdoch, prokuratúrach, polícii a. t. ď., náprava nenastane.
Ale to by si museli uvedomiť všetci, že spravodlivosť by mala byť konečným produktom ich práce, inak sa nápravy nedočkáme.
A znovu si dovolím poznamenať: rozhodnutie je na nás občanoch vo voľbách. Pretože tento stav niekto spôsobil a udržiava.
Nevoľme aspon tých s najväčšími prešľapmi!
Pavel Pospíšil, dôchodca, svedok čias.
Október 2019.