premietnutý bol aj poľský film o „poľskom“ Palachovi, ako aj o odkaze, ktorý pre nás zanechal svojou obeťou Palach a iní (napr J. Langoš).
Z informácií, ktoré som sa dozvedel, vyplýva, že Palach chcel svojou obeťou upozorniť, aj na to, že ľahostajnosť a skepsa, ktorá sa začínala šíriť medzi občanmi Československa je pre naše národy a ich budúcnosť až zničujúca. Palach pravdepodobne nevedel o aktivitách „tajnej“ cirkvi na Slovensku, ktorá nezávisle na takýchto aktivitách len pokračovala v činnosti, ktorá vyvrcholila vo Velehrade, Sviečkovej v Bratislave, a.t. ď.
Časť našej spoločnosti pokračovala v svojej predchádzajúcej činnosti sa poučila a z toho. V mojich spomienkach sa vynorili iniciatívy Charta, aktivity Cirkvi, až došlo k zmene v roku 1989.
Ja osobne za takéto pokračovanie pokladám aj vývoj na Slovensku a v Čechách ako uvádzam vyššie.
Aj po roku 1998 vývoj pokračoval, o čom svedčí množstvo publikácií a na Slovensku najmä zákon NRSR č. 125 z 27. marca 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.
Za veľmi významný pokladám okrem úvodu aj § 1, v závere ktorého sa hovorí: ...bol odsúdenia hodný.
Ja dokladám, po zoznámení sa s množstvom literatúry, v ktorej sa hovorí o zločinoch komunistického systému aj je odsúdenia hodný.
Tu naša spoločnosť ostala na pol ceste, a len preto vznikajú rôzne „fámy“ a „interpretácie“, že napr.: veď ten minulý systém ani nebol taký zlý, boli „istoty“, kolektivizácia ani nebola násilná a podobne (a pod týmito „tézami“ sa pokračuje).
Zrejme nás čaká dlhá cesta, presvedčiť našu spoločnosť, najmä odbornú, že pokiaľ neuzavrieme aj justične túto etapu nášho vývoja, nebude kľud.
Pavel Pospíšil, dôchodca a svedok doby.
6.02.2019