Ktorí majú predpoklady, aby ma pôde hospodárili a využívali možnosti, ktoré im súčasná legislatíva (naša, ale aj EU umožňuje). Neupieram autorovi dobrý úmysel, ale pri súčasnej legislatíve (a aj justícii), sú tu veľké predpoklady, aby „pozemková reforma - komunistov“ pokračovala v tej negatívnej stránke, akú mala v minulosti.
Mám na mysli skutočnosť, že štát pod rôznymi titulmi „položí ruku“ na značnú časť pôdy a povie toto je štátna pôda a ja budem s ňou robiť čo mi „rozum káže“. A tak sa v minulosti odoberala pôda veľkostatkárom, cirkvám a mnohým organizáciám, (aj zložkám náboženských spoločenstiev, neviem či sa dobre terminologicky vyjadrujem) a vlastne tak pokračuje „socialistická pozemková reforma“. Tá bola založená na okrádaní vlastníkov o pôdu, ktorú mali vo vlastníctve už dlhé stáročia. V našich podmienkach to bolo väčšinou po tereziánskych reformách, teda od 18 storočia, u niektorých aj dlhšie.
Neúnosné je, že takéto činy sa skrývali za ľúbivé heslá, ako sú: pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú a podobne.
Myslím si, že tieto pomery vystihli viacerí ľudia u nás, ktorí to nazvali pravými menami (páči sa mi napr. L. Hanus: Pamäti svedka storočia: Lúč, 2006). Tento autor, katolícky profesor, v Spišskej kapitule, aj keď nebol „odborníkom na danú tématiku“ vystihol charakter komunistickej reformy, ktorý vyplýva z toho, že bol dobrým pozorovateľom doby. Aj keď s niektorými jeho názormi nemusíme súhlasiť, jeho názor na zmeny, ku ktorým došlo po r. 1945, ale najmä po voľbách v roku 1946 a jeho názory na „kolektivizáciu“ podľa KSČ/KSS možno posudzovať za veľmi realistické a výstižne kritické. (Pamäti svedka storočia, 2006, Lúč, Bratislava). V roku 1948 bol Hanus vicerektor spišského seminára. Z tohto titulu mu bola pridelená úloha plniť úlohu pri prvých krokoch pozemkovej reformy. Seminár dostal z Bratislavy prípis, podľa ktorého bol povinný pripraviť výpis z pozemkovej knihy, pretože všetka pôda nad 500 ha mala byť zabraná pre štát. Táto hranica platila len krátko, neskôr bola znížená na 250 ha, neskôr 150 ha, 50 ha a na úplný záber pôdy. Komunistov slovo ani dané zákonmi, ba ani v ústave nezaväzovalo. Súpis majetku niesol do Bratislavy prof. Hanus. V roku 1949 došlo k záberu statku v Kolbachoch (Studenci), ktorý seminár vlastnil od r. 1815. Bol to hospodársky základ, z ktorého seminár žil. Dostával z neho všetko, čo bolo potrebné na výživu študentov a aj kapituly. V tomto období bol (r. 1949) bol rektorom seminára Štefan Barnáš. V tomto roku prišla do Studenca komisia, dvaja inžinieri, (Banáš neudáva z akej ustanovizne), ďalej zástupcovia strany, okresu, kraja. Darmo Banáš argumentoval, že to nie je súkromné vlastníctvo, ale sociálne, lebo to slúži spoločnému dobru. Keďže to bolo „seminárske“, teda cirkevné, nesmelo ďalej ako také existovať. Seminár ďalej existoval z darov od gazdov z okolia aj vzdialenejšieho, ktorí na prosbu Banáša privážali, čo bolo potrebné na výživu seminára. Biskup Vojtaššák už bol odstavený, takže práce na likvidácii seminára mohli pokračovať. Čiže „pozemková reforma“ mala aj takéto začiatky a pokračovanie. (str 374). Hoci po r. 1989 v dobe reštitúcií a chotickom aplikovaní zákonov a najmä ústavy zrejme existuje takáto štátna pôda nielen v majetku pozemkových spoločenstiev, ale aj v iných formách pozemkového vlastníctva.
Bohužial, takéto kritické názory nezdieľali viaceré polické garnitúry po r. 1989 a pokračovalo sa aj prostredníctvom „reštitúcií“ (v mečiarovsko – ficovskom“ režime). Teda bolo by vhodné prekontrolovať, či táto „štátna pôda“ nepochádza z neukončených reštitučných konaní alebo inak zamlčaná. Pri reštitúciách došlo k takej svojvoľnej aplikácii reštitučných zákonov, že nie je vylúčené pokračovanie poškodzovania súkromných vlastníkov. Po protestoch súkromných roľníkov na východe by som bol veľmi opatrný s jej predávaním aj kaď možno úmysel môže byť dobrý. O skutočnostiach, ktoré znamenajú nezákonné konanie a poškodzovanie roľníkov svedčil aj súkromný roľník z obce pri Košiciach 15.04. 2018 na demonštrácii v Bratislave.
Stav vlastníctva pôdy u nás má toľko otáznikov, že sa môže urobiť viac škody ako osohu.
Pavel Pospíšil, dôchodca
Apríl 2018