reklama

Predbežná informácia o charaktere priebehu a výsledkoch pozemkovej reformy v období 45-89

1. Pozemkovej reforme predchádzala tzv. Prvá pozemková reforma v rokoch 1918 –1938 2. Druhá fáza roky 1945-1948 Začala na Slovensku zákonom SNR č. 4/1945 3. Tretia fáza 1948 – 1980 (?) - 1989 reformy: kolektivizácia (združstevňovanie) vznikali nové zákony a novelizovali sa staršie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Všetko sa dialo pod vedením KSČ, užšieho predsedníctva a širšieho predsedníctva a členov ministerstiev a vlády.

Pre túto poslednú a rozhodujúcu časť platí v plnej miere, že išlo o napĺňanie ideologických cieľov KSČ (lepšie povedané úzkeho vedenia Strany) ktoré vychádzali z Leninových téz o politike s pôdou v ZSSR a neskôr Stalinových poučiek a postulátov. Všetko vychádzalo z toho, že robotnícka trieda je vedúcou silou všetkého diania, najmä zápasu za socializmus a komunizmus aj na dedine. Z poučiek o triednom boji v zápase o socializmus vylynulo, že aj majetnejší roľníci sú nepriatelia ľudu, ktorých treba zlikvidovať ako triedu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V našich podmienkach do r 1948 sa ešte všetko dialo pod vedením existujúcich strán, teda Demokratickej strany, Agrárnej strany a Komunistickej strany. K určitým zmenám prišlo po prvých voľbách v r. 1946 (alebo 47), kedy vplyvom víťazstva KSČ na celoštátnej úrovni nadobúdala najväčší vplyv KSČ (na Slovensku KSS brzdená DS), ale po „Februárovom víťazstve“ pracujúceho ľudu boli odhadzované postupne všetky „škrupule“ a ideologická opatrnosť a naplno sa pretváralo všetko dianie v Československu včítane poľnohospodárskej politiky.

Najprv bola vytýčená Československá cesta k socializmu (neskôr komunizmu), ale od Bukureštskej schôdze Informbyra (jún 1948) pod vedením VKS(b), (Všesväzová komunistická strana (boľševíkov)) teda Stalina, sa všetko zmenilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre mladších: Bola to schôdza internacionály robotníckych a komunistických strán, v ktorej mala dominanciu VKS(b) pod vedením vtedy Jósifa Visarionoviča Stalina (Džugašvili, teda Gruzínec), ktorý vládol železnou rukou v ZSSR a pred ním sa triasli aj takí mocní, ako Berija (šéf KGB, ktorý bol zlikvidovaný) a iní.

Bukureštská schôdza bola verejne známa likvidáciou oponentov sovietskeho spôsobu zmien v poľnohospodárstve – pomocou kolchozov. Tu padli : Prezident Tito, KS Juhoslávie, ktorý razil vlastnú cestu aj v poľnohospodárstve. Je zaujímavé, že Stalin ho kritizoval pre rýchlosť, akou zavádzal reformy poľnohospodárstva a najmä skutočnosť, že všetkých roľníkov hádzal do jedného vreca, bez oddelenia „dedinských kapitalistov“, veľkých roľníkov a statkárov (teda v sovietskom ponímaní kulakov) od dedinských roľníckych más. Takto padli aj Gomulka v Poľsku, Nagy v Maďarsku. Naši, pod vedením súdruha Gottwalda sa zľakli možných dôsledkov, najmä pre seba a podriadili sa politike ZSSR, na čele so súdruhom Stalinom a ďalšími (Jech 2008), dnes by sme povedali výtečníkmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po „vyjasnení“ si otázky, kto je vlastne u nás kulak v našich podmienkach, sa politika vyostrila a začali padať (aj do slova) prvé hlavy „dedinských boháčov“. Kritériá boli zjednodušené. Najprv to boli tí, ktorí mali nad 50 ha pôdy, neskôr sa hranica zmenšila na 20 ha, potom na 13 ha, (prípadne neplnenie predpísaných dodávok) v poslednej fáze združstevňovania bola pôda odobraná aj tzv. kovoroľníkom, a iným malým vlastníkom pôdy, ktorí používali svoju pôdu pre výživu svojich rodín.

Metódy boli jednoznačné, aby sa splnili tézy ÚV KSČ a dosiahli sa čísla stanovené pre socialistickú veľkovýrobu, najprv sa používala metóda presvedčovania našich gazdov, neskôr mierny nátlak, podopretý určitými výhodami (zvýšený prídeľ potravín a šatstva – body naviac). Neskôr keď sa triedny boj vyostroval, bolo treba likvidovať dedinských kapitalistov ako triedu, nič nebolo sväté. Ani doterajšie zákony, ani sľuby, ba ani Májová ústava. V tejto ústave bolo totiž zaručené vlastníctvo pôdy do 50 ha.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je zaujímavé, že ešte v roku 1986 sa písali kandidátske dizertačné práce na tému: Vedúca úloha robotníckej triedy pri kolektivizácii napr. v Turci (S. Štefánková – roky 1949 – 1955), ale zároveň sa objavovali znovu kritické hlasy. Jeden z viacerých bol Barnovský, R: O niektorých deformáciách vo výklade dejín (v Novom Slove roč. 1976 č. 6).

V roku 1988 bola napísaná ďalšia dizertácia J. Sourala na tému: Úloha ideologické praxe v první etapě kolektivizace Československého zemědělství (z roku 1988). Píše o tom, že urýchlenie kolektivizácie vyhrotilo rozpor medzi líniou strany na dedine a možnosťami realizácie žiadúcimi prostriedkami. Dedinské organizácie strany strácali akcieschopnosť a iniciatívu. Ich funkciu museli preberať pracovníci straníckeho a štátneho aparátu. Do procesu bolo najmä v 50. rokoch zapojené hlavne ŠTB, polícia, prokuratúra a súdnictvo.

Z týchto mlynských kameňov nebolo úniku. A tak „kulaci“ boli zbavení svojho dedičného majetku po otcoch, celé rodiny boli vysťahované, najčastejšie do Čiech ale aj na Slovensko a Slovenskí kulaci do chudobných dedín a osád po Slovensku. Zatiaľ čo otcovia týchto rodín boli zatknutí a odsúdení na viacročné väzenie v pracovných táboroch, väzniciach (Leopoldov, Ilava, v Čechách uranové bane, Mírov, Valdice a pod.) rodiny trpeli. Tu sa streli „pod jednou strechou“ napr. cirkevní hodnostári (Korec, Vojtaššák a iní) s exponentami Slovenského štátu napr. Šaňo Mach s „kulakmi“. Otázka likvidácie cirkví (katolíckej, ale aj evanjelikov) je samostatným problémom, o ktorých hovoria iní.

(Tu sa mi žiada odbočiť na chvíľu do zahraničia. Aj v Iraku, Sýrii sa z ideologických príčin terorizuje obyvateľstvo. Ľudia sú po desaťtisích vyháňaní zo svojich domovov, kradnú sa celé banky, naftové polia a pod., aby sa získali peniaze. Nepodobá sa to „trochu“ našim päťdesiatym rokom? To v cudzine dnes hodnotíme ako zločiny proti ľudskosti. Čo bolo obdobie našej kolektivizácie, vyháňanie ľudí z domovov a tragédie desaťtisícov, zaberanie pôdy v desaťtisícoch hektárov, posielanie ľudí do väzení, pracovných táborov na nútené práce a iné zločiny).

Deti týchto „nepriateľov socializmu“ na dedine nemohli ísť študovať, resp. boli vylučovaní z vysokých škôl. Matky aj s malými deťmi boli často ponechané napospas biede, pretože ich nemohol nikto zamestnať. Všetko toto padlo za obeť ideologickej ambícii čím skôr vybudovať socializmus na dedine, z ktorej mali „úžitok“ hlavne stranícke kádre a hlavne funkcionári a to hlavne vyšší, až celoštátni. Zdroje (treba povedať obrovské) získané zo zoštátňovania majetkov (pôdy), závodov, zoštátnením celej ekonomiky sa pri socialistickom spôsobe hospodárenia rýchlo míňali a hľadali sa zdroje nové (aj na kolektivizáciu – teda ako sa hovorilo na výstavbu socialistického poľnohospodárstva).

Po odobratí pôdy sa často zistilo, že pôda sa nehodí pre „socialistickú“ veľkovýrobu. Napr. pre svahovitosť a iné problémy. Pôdu však nevrátili pôvodným vlastníkom, nechali ju ležať ladom. Bez obrábania bola pôda devastovaná, ale vykazovaná bola, ako súčasť pôdneho fondu (JRD, Št. majetky). Neskôr bola daná pôda do prenájmu tomu, kto sa prihlásil (väčšinou tým, ktorí sa svojou politickou činnosťou zaslúžili). Len ojedinele sa dostali k parcele pôvodní vlastníci s veľkými problémami. Vznikli tzv záhradkárske osady. S týmto problémom sa borí poľnohospodárstvo a naša spoločnosť do dnes. Vzniká často názor, že: čo vlastne tí pôvodní vlastníci chcú? Obviňovaní sú (často) zo sebeckého pohľadu na vec a šíri sa aj oficiálne názor, že cena tejto pôdy nemôže byť taká, ako to vyplýva z ceny v danom území. Používajú sa „oficiálne“ metódy, pôda sa účelovo ocení nižšie a sú problémy. A tak náhrada často mešká už desiatky rokov a zrejme ešte dlho bude.

„Úsmevné“ je, že znovu sa objavujú prípady „poštátňovania“ tejto pôdy (čo je protiústavné), len aby sa záhradkárom dostala za minimálnu hodnotu. A oficiálne orgány (prokuratúra, polícia, súdy) sa tvária ako by sa nič nedialo.

V celom období sa objavovali obdobia povolenia v rýchlosti socializácie, napr. po smrti Stalina, šesťdesiate roky, v ktorých dostali slovo aj objektívne názory o nevhodnosti tejto cesty, ale po „oslobodení“ krajiny od nebezpečenstva odchýlenia sa zo socialistickej cesty bratskými vojskami v roku 1968, bolo znovu všetko inak. Diela, ako: Poučenie z krízového vývoja (V. Biľak) urobili jasno, „kde bola“ chyba. A ako veľa razy v našich dejinách, nastal odliv schopných a schopnejších našich ľudí po tisícoch a desaťtisícoch do zahraničia.

Dôsledky sa prejavili už v 80 rokoch v stagnácii a neriešiteľnosti problémov prakticky vo všetkých odvetviach nášho života. Východisko sa našlo v odchode systému jednej Strany, najmä jej špičiek zo života  v tzv. zamatovej revolúcii v roku 1989. Bolo to len na krátky čas. Správne kádre sa po otrasení a prispôsobení rétoriky novým podmienkam, sa znovu dostávali čoraz viac k možnosti rozhodovania, čo umožnili najmä chyby v organizovaní života radových občanov. Dochádza k dezilúziám z nesplnených prianí ľudí najmä z toho, že vyplávala na povrch zasa verchuška nielen nových politikov, ale aj a často najmä starých štruktúr. Títo často vedeli využiť prostriedky z minulého obdobia, ale aj novozískané zdroje k vytvoreniu novej vrstvy zbohatlíkov a (ich detí). Veď si len prejdime nové mená, koľko je tu bývalých členov Strany a ich blízkych, ŠTB, rôznych funkcionárov odborov a iných privilegovaných vrstiev z minulosti. Je zrejmé, že medzi majetnejšími sú aj ľudia, ktorí si nadobudli majetok vlastnou prácou. Vytvára sa však všeobecná mienka, že všetci majetnejší ľudia sú nemorálni a nečestní. Oficiálna štátna politika k takémuto pohľadu prispieva svojou hrivnou.

Veľa občanov neberie do úvahy, že celý život do r. 1989 bol organizovaný Stranou so všetkými neprávosťami a nikedy až zločinmi. Nakoniec aj Strana a vláda uznala neschopnosť vyviesť štát zo situácie, do ktorej nás dostala a na krátky čas uznala, že je čas na zmeny.

Po nabraní dychu si vytvárajú podmienky na nové prevzatie moci. Do kedy, ukáže čas. Je zaujímavé, že sa objavili staronové metódy získavania moci. Ovládnutie justície, hospodárskych pozícií, do značnej miery kultúry a médií slávia „úspechy“. Problémy, ktoré prináša život odbíjajú demagogicky úsilím naprávania chýb po predošlých vládach „pravice“ a jej exponentov.

Často však z ich činov vyplýva skoro až bezradnosť a v hľadaní „novosocialistických“ metód nastávajú problémy, z ktorých sa ťažko hľadajú východiská. No ako vždy, ľahko sa sľubuje, ťažšie sa sľuby napĺňajú, ale tá naša karavána ide zdá sa zo zotrvačnosti napriek zatáčkam ďalej. Do kedy?

V ďalšom sa pokúsim na zákonoch ukázať, (ak budete mať trpezlivosť), ako sa rodila nová situácia a podmienky na politický teror a až zločiny proti ľudskosti (do r. 1989).

Bratislava, september, 2014

Pavel Pospíšil

Pavel Pospíšil

Pavel Pospíšil

Bloger 
  • Počet článkov:  277
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Som dôchodca a zaujímajú ma právne aspekty nášho politického života. Nekandidujem v žiadnych voľbách. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu