Doklady, ktoré by informovali o činnosti napr. Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sa veľmi ťažko hľadajú. Zároveň som nemilo prekvapený, že nositelia najnovšej „pozemkovej reformy“ túto uskutočňujú bez toho, aby vedeli v akej právnej situácii sa prijímali rozhodnutia v minulosti, nepoznajú tieto zákony a robia podľa svojich právnych zásad. A súdy takéto konanie potvrdzujú a schvaľujú. Vedie to často ku „meneniu“ našej právnej histórie a ku skutočnostiam, ktoré by sa v právnom štáte mohli nazvať okrádanie jedných a pridávanie druhým. Inak doporučujem prečítať si občanom tohto štátu, za akých podmienok a v akom prostredí sa rodila po vojne naša demokracia. S akými očami sa pozerali už vtedy naši vládcovia na naše poľnohospodárstvo a tých, ktorí ho reprezentovali. Je to zaujímavé čítanie. Už vtedy sa rodil socializmus, hoci verejne ešte nebol prehlásený. Ako boli zástupcovia prekvapení, keď zistili, že nestačí jedným vziať a druhým dať, aby to bolo lepšie.
A v súčasnosti je až nepochopiteľné, že súdy sa stavajú k veciam indiferentne a rozdávajú rozsudky od buka do buka (ako jánošíci). Napríklad málokomu je jasné, v akom právnom prostredí sa pohybovali Urbariáty, ale aj celá pozemková reforma v rokoch 1945 – 1953 (a ak berieme aj JRD tak až do 60 – tych rokov a neskôr).
A tak sa menia výsledky a záznamy verejných listín, ako si úradníci predstavujú. A celkom „milé“ je, keď presedkyňa krajského súdu povie (of record): však keď to rozhodli úrady v prvom a druhom stupni, tak to musí byť v poriadku. Až si človek povie: asi neviem čítať, ani rozmýšľať. A najmilšie je, keď Najvyšší súd presviedča, že on predsa neporušuje platné medzinárodné zmluvy, lebo však aj súd v Štrasburgu povedali, že nemusí pojednávať aj keď si to strana navrhovateľov vyžaduje. Keď sa na to opýtam predsedu najvyššieho súdu, a ministra spravodlivosti, či sa tým nerobí chyba, odpovede sa nedočkám ani za dva mesiace.
A tak Najvyšší súd bojuje s Ústavným súdom, bývalí sudcovia Najvyššieho aj Ústavného sudcu píšu v novinách a v rozhlase, že aj oni sa čudujú čo sa to deje, ale predseda Najvyššieho súdu je „obrnený svojím mienením“, bije sa do pŕs a správa sa ďalej ako niekto v porceláne, ale aj ako Jánošík.
Nuž ako povedal jeden z pisateľov: psi štekajú a karavána ide ďalej. A človek čo si prečíta ústavu a patričné zákony sa nestačí čudovať. Zrejme platí znovu: kto má moc má vždy pravdu, alebo: na Slovensku je to tak – zvyknite si. A predseda vlády sa verejne objíma s predsedom najvyššieho súdu a smejú sa nám do „ksichtu“.
Ozaj si musíme zvyknúť?
14.09.2013.
Pavel Pospíšil