Napomenutie krestanov

Autor: Pavel Pospíšil | 10.11.2013 o 14:27 | (upravené 10.11.2013 o 17:06) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  482x

Napomenutie kresťanov Cyril Vasiľ   (Výňatky z homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa, prednesenej v Terchovej 6.7.2013. Text bol uverejnený v revue IMPULZ č. 2, 2013).

Napomenutie kresťanov

Cyril Vasiľ

(Výňatky z homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa, prednesenej v Terchovej 6.7.2013. Text bol uverejnený v revue IMPULZ č. 2, 2013).

(Myslím si,, že text je natoľko významný, že aj keď je významnou cirkevnou osobnostou nazvaný : Napomenutie kresťanov, bolo by na škodu celej  našej spoločnosti, keby sa všetci ľudia dobrej vôle  nedostali  k možnosti oboznámiť sa s týmito myšlienkami. Majú podľa mňa všeľudskú platnosť, aj keď pán biskup ich vyslovil v súvislosti so našimi apoštolmi, sv. Cyrilom a sv. Metodom. Myslím si, totiž, že aj misia sv. Cyrila a Metoda mala aj všeľudský všeobecný charakter, to len my sme neskôr z ich učenia povytŕhali to, čo sa nám hodilo a to čo sa nám nehodilo sme uložili stranou. Dokonca sme ich spolu s ich žiakmi a nasledovníkmi od nás vyhnali a ešte tých, čo tak urobili staviame na piedestál a kladieme do popredia.Text môže byť užitočný najmä pre pracovníkov slovenskej justície, ale môže byť prínosom pre všetkých občanov Slovenska.

V Bratislave, november 2013

Pavel Pospíšil)

II. Spravodlivosť a právo

Druhý pilier, ktorý je nerozlučne spojený s menom sv. Cyrila a Metoda, s ich učením a činnosťou – to je oblasť práva či téma spravodlivosti a pravdy v ich najširšom ponímaní. V istom zmysle slova ide o tému ešte širšiu, ako je téma viery, pretože právo a spravodlivosť by mali charakterizovať nielen veriacich – aj keď sú im zrejmejšie fundamenty a dôvody každého skutočného práva – Boží zákon. Slovanské kniežatá žiadali pre svoj národ niekoho, „kto by nás naučil pravdu a vysvetlil zmysel,...muža, ktorý by nás upravil ku všetkej spravodlivosti“ (ŽM 5).

Sv. Metod, náš prvý arcibiskup, vo svojom Napomenutí vladárom bez vykrúcačiek a jednoznačne pripomína, že „vladárom zeme Božie slovo velí milovať spravodlivosť“. Podľa sv. Metoda predovšetkým tí, čo od Boha moc prijali, nech dobre skúmajú spory ľudí, nachádzajúcich sa v ich oblasti a s trpezlivým vyskúmavaním nech každý deň rozsudzujú. Povinní sú podľa Božieho zákona nemať za lepšieho ani jedného človeka pod nimi súceho, ani brata, ani dieťa, ani druha, ani nikoho.“

Asi nebude nutná ani anketa, aby sme s ľútosťou museli konštatovať, že vinou mnohých faktorov patrí oblasť práva medzi najviac zdiskretizované v našej spoločnosti. Nejedná sa pri tom o jav celkom nový. Po celé generácie sme boli svedkami toho, že sa právo kaličilo, že mu chýbal základný element – Božia bázeň. Práve naopak aj v nedávnej minulosti v priebehu nedávno uplynulého storočia – sme nie raz krikľavo, ba až vyzývavo a rúhavo dávali právnu formu jasnému bezpráviu a nespravodlivosti. V štáte, ktorý sme si po tisícročí obnovili a o ktorom sme hovorili, že bude postavený na kresťanských základoch, sme dokázali prijať kódex, ktorým sme časť občanov ako akýchsi škodcov zbavili ich občianskych práv na základe ich rasy a náboženstva. Postupne sme ich najprv okradli -  teda v dobovej rétorike zbavili a poslali ich niekam preč, hlavne ďaleko a bez možnosti návratu, tušiac či netušiac, či nechcejúc vedieť, že ich tam niekto iný zbaví aj života. Mali sme na to zákon a pre vraj útlocitnejšie kňazsko prezidentské svedomie možnosť udeľovania výnimky z jeho aplikovania. V prvom rade ale mnohí, aj zdanlivo „poriadni veriaci“ v sebe objavili skrytú arizačnú chamtivosť, ktorej dali voľný priebeh – a aby ju zakryli, tak si povedali, že je správne a v duchu našich stáročných, folklórom posvätených tradícií „bohatým brať a chudobným dávať“. Neúcta k majetku iného, neúcta k osobe iného vedie nakoniec k zúfalstvu nad sebou samým všade, v parlamente počínajúc a končiac v poslednom malom obchode na korze.

Krátko po tom, čo sme sa začali opäť po stáročiach hlásiť k našej novej štátnosti i k cyrilometodskej tradícii s ňou spojenej, sme „podľa zákona“ poslali do lágrov a do plynu desaťtisíce našich spoluobčanov. Možno sme si nahovárali, že je taká doba a že tak robia aj iní.

Po skončení celosvetového vojnového šialenstva sme zmenili rétoriku, prihlásili sa k triednemu boju a proletárskemu internacionalizmu. Ani v zákonoch prijatých pod červenou hviezdou nebolo miesta pre božiu bázeň. V mene – už takmer ani nevedno čoho – bol u nás prakticky zlikvidovaný stav slobodných roľníkov. Z tých, ktorí roky hrdlačili na postupnom zveľaďovaní kúsku zeme, sme zákonom – či skôr jeho paródiou – vyrobili kulakov, a teda triednych nepriateľov a kriminálnikov. Slovo intelektuál či inteligent sa stalo takmer nadávkou – dôkazom inteligencie malo byť papagájske opakovanie straníckych formuliek a nových prikázaní. Tie staré, božie sa už neučili, veď rehoľníci a mníšky hnili vo väzniciach, dolovali urán alebo kŕmili dobytok, kňazi boli neraz zastrašení či spacifikovaní v mierových hnutiach. A celé generácie mládeže, tak veľmi podobnej mládeži, ktorú Rastislav či Koceľ zverovali svätému Cyrilovi a Metodovi, aby ich vyučili všetkej pravde, vyrastali bez zákona Božieho a v osvedčenej skúsenosti, že ten ľudský nemusí mať niekedy nič spoločné so spravodlivosťou. Mnohí z nás sme rezignovali, uspokojac sa s tým, že nehladujeme a ak držíme hubu a krok, tak raz za rok môžeme ísť s ROH na dovolenku do Rumunska. Modlitebné knižky v niektorých našich domácnostiach ležali na tej istej poličke ako stranícke.

Iste boli aj takí, ktorí ani v týchto ťažkých časoch, slovami proroka „nesklonili kolená pred Bálom“, ale časť spoločnosti sa snažila mimetizovať, uzatvárajúc sa do akejsi vnútornej duchovnej emigrácie, v lepšom prípade živiac kdesi v srdci blikotavý plamienok nádeje, že predsa raz svitnú lepšie časy „až se k nám právo vrátí“.

Teoreticky sa k nám pred časom právo vrátilo, ale ako hovorí ľudové porekadlo „starého psa novým kúskom nenaučíš“ -, a tak tí, ktorí majú byť jeho vykonávateľmi, teda tí zabehnutí profesionáli zabetónovaní na svojich miestach, odovzdávajú štafetu novej generácii zdanlivých služobníkov práva, pri čom dodnes neraz „spravodlivosť po žobrote chodí“. Už evanjelium hovorí o sudcovi, ktorý sa ani ľudí nehanbil, ani Boha nebál“, ale nakoniec sa bál, aby mu oná vdova, ktorej mal vyslúžiť právo, jednu nevylepila, a tak sa nakoniec predsa zachoval spravodlivo. Ale to už vraj bolo dávno. Dnes je u nás súdna moc nezávislá a neovplyvniteľná – škoda však, že prostý človek má niekedy dojem, že je naozaj nezávislá občas aj od spravodlivosti, zdravého rozumu a nedá sa ovplyvniť ani zbytkami ľudského ostychu. Každý má verejne na očiach, že láska k pravde, spravodlivosti a právu to u nás nemá na ružiach ustlané. Vymožiteľnosť práva je neraz utópiou a teoretickou možnosťou, ako každodennou samozrejmosťou. Prečo je to tak?

Pred takmer štvrťstoročím sme si povedali, že za minulosťou urobíme hrubú čiaru. A tak v našich nedávnych dejinách pribúdali hrubé čiary a rovnomerne s nimi ďalej hrubli naše mravy. Povedali sme si – máme demokraciu, spočítame im to po voľbách. Ale komu „im“? Veď sme to predsa „my“, čo rozhodujeme, my si vyberáme, tých ktorých považujeme spomedzi seba za najlepších. Avšak opäť sa overuje staré latinské príslovie „Corruptio optimi, pessima“. Pred každými voľbami si hovoríme: „Už nikdy viac“, a po nich nám nami vyvolení, naši vyvolení hovoria „Je po voľbách, zvykajte si.“ A my si zvykáme. Zvykáme si, že právo, pravda a spravodlivosť – druhý pilier cyrilometodského dedičstva, ku ktorému sme sa prihlásili v našej ústave, sa už veľmi nespomína ani z úst slávnostných rečníkov na cyrilometodských oslavách, nieto ešte v každodennom skutočnom živote.

Dnes potrebujeme obnovu práva, verejného spoločenského i cirkevného života.

A preto aj dnes, z hlbín vekov znejú prorocké Metodove slová: „Nech teda nikto z vladárov, keď ho diabol opantá, i keď ústami svojimi vypovedá, že je verný, nech srdcom ďaleko nestojí od Boha nepokúšajúc sa brániť pre tmu nevedomosti alebo z nejakej inej lenivosti, alebo telesnej žiadosti niečomu z tých písaných ustanovení a nech sa nedomnieva, že sám nie je podriadený odsúdeniu na večný oheň a na tomto svete Božiemu hnevu.“

 

Arcibiskup Cyril Vasiľ pôsobí ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi vo Vatikáne. Publikovaný text odznel ako kázeň pri gréckokatolíckej archierejskej svätej liturgii 6.7.2013 v rámci Cyrilometodských dní v Terchovej (text je celý uvedený aj na stránke Slovenskej biskupskej konferencie – Cyril Vasil – homília, Terchová).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?